Prvé autorské organizácie vznikli v niektorých európskych štátoch hneď po uzavretí Bernskej konvencie o ochrane literárnych a umeleckých diel v roku 1886. To podnietilo aj neveľkú skupinu českých skladateľov, hudobných spisovateľov a hudobných vydavateľov, aby na sklonku 1. svetovej vojny začali pripravovať podmienky pre založenie vlastnej autorskej organizácie.

Ustanovujúce Valné zhromaždenie sa zišlo 9.októbra 1919 a desiati účastníci schválili nový právny subjekt pod názvom Ochranné sdružení spisovatelů a nakladatelů hudebných děl, zapsané společenstvo s r.o. v Praze.
Na Valnom zhromaždení síce neboli prítomní slovenskí zástupcovia, ale zakladajúci člen OSA posádkový kapelník v Pardubiciach František Šmíd už onedlho nadväzuje oficiálny kontakt so Slovenskom. Jedným z prvých slovenských skladateľov, ktorý zaslal prehlásenie o postúpení svojich autorských práv, bol Viliam Figuš-Bystrý.

Historicky dôležitým dátumom je 2.október 1922, keď sa na schôdzi predstavenstva OSA rozhodlo o vytvorení postu "poverenca s pôsobnosťou pre Slovensko", ktorým sa stal vojenský kapelník Jozef Gedenka.
Na 5. riadnom Valnom zhromaždení OSA v roku 1925 sa už konštatuje, že hospodárenie slovenského inšpektorátu je viac ako uspokojivé, a tak Valné zhromaždenie odsúhlasilo, aby sa na hypotéku domu filiálky OSA v Bratislave zapožičalo 70.000 Kč.

Po okupácii Čiech a Moravy nacistickou armádou sa českí a slovenskí skladatelia a textári dohodli, že v Bratislave sa vytvorí samostatná ochranná organizácia. Ustanovujúce Valné zhromaždenie Slovenského autorského sväzu hudobných skladateľov, spisovateľov a nakladateľov, družstva s r.o. (SAS) sa konalo 14.apríla 1939. Členmi SAS sa stalo 34 skladateľov a textárov, medzi nimi: Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Gejza Dusík, Ján Valašťan-Dolinský, Ľubomír Kupčok, Dr.Vojtech Hudec, Miloš Ruppeldt, Ján Krasko.

Veľmi dobré vzťahy medzi OSA a SAS a v rámci možností úzke kontakty ich funkcionárov pomohli SAS prekonať počiatočné ťažkosti po prevzatí samostatného výkonu ochrany autorských práv.

Po túžobne očakávanom konci 2.svetovej vojny a v duchu programu povojnovej česko-slovenskej vlády dochádza k dohode medzi OSA a SAS: zachováva sa vlastná činnosť SAS na Slovensku a OSA zastupuje v zahraničí celé územie ČSR.

Riaditeľa SAS Gejzu Dusíka menuje v roku 1945 Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu komisárom a dočasným správcom družstva a už o dva mesiace delegácia SAS (Ján Cikker, Gejza Dusík, Ilja Jozef Marko a Pavol Čády) podpíšu právny dokument, ktorý sa stal základom pre roky trvajúcu všestrannú a veľmi úspešnú spoluprácu medzi OSA a SAS (neskôr SOZA).
V roku 1960 dochádza k násilnej "socializácii" SAS. Vytvorila sa socialistická organizácia Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (SOZA), ktorý bol vzápätí začlenený do centrálne plánovaného a riadeného systému kultúry. Zákonom o čs. federácii č.143/68 prešli autorskoprávne vzťahy do právomoci národných republík.

Rok 1970 znamená prelom v medzinárodnom postavení SOZA. Na svetovom kongrese Medzinárodnej konfederácie autorských a skladateľských organizácií (CISAC) prijali SOZA za riadneho člena.
V začínajúcom období normalizácie sa tvrdo presadzovalo, aby na vedúcom poste v každej organizácii bol člen KSČ. V prvej polovici roku 1974 došlo k neopodstatnenému morálnemu zdiskreditovaniu riaditeľa SOZA Gejzu Dusíka, čím ho donútili abdikovať. Súčasne s menovaním nového riaditeľa bola zmenená aj zriaďovacia listina našej organizácie.

V "znormalizovanej" organizácii členov Výboru delegovali ideové umelecké organizácie, predsedu Výboru potvrdzoval a riaditeľa menoval minister kultúry, ktorému obaja zodpovedali za svoju činnosť. Pri rozdeľovaní honorárov sa popri tzv. technickom výpočte odmeny, zodpovedajúcom skutočnému používaniu diel, predovšetkým uplatňovalo ideovo-politické dohodnocovanie. To enormne zvýhodňovalo najmä tých autorov, ktorí sa svojou tvorbou, ale najmä svojou spoločenskou činnosťou angažovali v zmysle kultúrnej politiky KSČ. Toto zvýhodňovanie sa dialo na úkor iných autorov, najmä autorov v oblasti populárnej hudby.

Zmena tohto nenormálneho a pre slovenskú hudobnú kultúru škodlivého stavu mohla nastať až po Novembri 1989. Minister kultúry začiatkom roku 1990 na návrh nových, slobodne kreovaných profesijných zoskupení tvorcov hudobných diel vymenoval nový výbor SOZA a ten postavil na čelo SOZA nového riaditeľa.
Nový výbor sa v prvom rade zameral na odstránenie všetkých deformácií pri hodnotení a odmeňovaní zastupovaných autorov. Zrušil akékoľvek finančné dohodnocovanie či "mínusovanie" autorov. Vypracoval nové stanovy SOZA a nový vyúčtovací poriadok, postavený na odborných kritériách, ktorý s malými obmenami spoľahlivo funguje dodnes.

Zásadnou zmenou prešiel SOZA v roku 1992 - prestal byť štátnou organizáciou v pôsobnosti Ministerstva kultúry SR a transformoval sa na občianske združenie zastupovaných autorov. V tom čase sa od SOZA na základe slobodného rozhodnutia zastupovaných výkonných umelcov odčlenil odbor ochrany ich práv a vznikla ich samostatná ochranná spoločnosť OZIS. Zakladajúce valné zhromaždenie zastupovaných autorov v máji 1992 schválením stanov SOZA a voľbou orgánov (Výbor SOZA, Kontrolná komisia SOZA) konštituovalo SOZA ako od štátu nezávislú organizáciu pre ochranu autorských práv k hudobným dielam. Predsedom Výboru SOZA sa stal hudobný skladateľ a teoretik Mgr. Július Kinček. 
Slovenský ochranný zväz autorský tak už druhé desaťročie pôsobí ako štandardná organizácia správy a ochrany autorských práv k hudobným dielam. Svojím charakterom, štruktúrou a spôsobom činnosti je porovnateľný s vyspelými západnými spoločnosťami tohto druhu, medzi ktorými má aj veľmi slušné medzinárodné renomé.